Silu a autoritu spoločnosti určujú tí, ktorí pre ňu neváhajú priniesť obetu. Sú schopní vzdať sa svojho prospechu v prospech spoločnosti, v prospech druhých, pričom vytvárajú hodnoty a tradície. Mesto Šamorín má v tomto smere bohatú tradíciu. Spoločnosť CZ Slovakia a Občianske združenie Pre Šamorín chce zachovať a dôstojne si uctiť pamiatku významných osobností mesta Šamorín vytvorením cesty slávy na Pomlejskej ulici projektom Lavičky našich osobností. Spoločnosť sa v našom meste za posledné desaťročia vymenila a značne zmenila. Sme si vedomí toho, že dnešnej generácii mená, ktoré budú niesť jednotlivé lavičky, veľa nehovoria. Málo ľudí si ich v meste pamätá. Našim cieľom je udržať živú spomienku týchto osobností a ich dedičstvo, ktoré nám zanechali. Vniesť do povedomia nastupujúcej generácii, kto boli slávni šamorínčania XX. storočia. Vieme, že okrem tých 21 vybraných mien je oveľa viac takých, ktorí sú hodní tejto pamiatky. Tých, ktorí si zaslúžia úctu ďalších generácií. Veríme, že táto iniciatíva je prvým krokom na ceste historickej pamäte, ktoré bude nasledovať mnoho ďalších, čím sa staneme dôstojnými nasledovníkmi tých, ktorí dali mestu Šamorín meno a hodnosť.
Lajos Klimits, básnik
(1884 – 1951)
Popredná osobnosť maďarského literárneho a kultúrneho života na Slovensku. Jeho diela a duchovná pozostalosť, na ktoré sa často neoprávnene zabúda, sú súčasťou maďarského literárneho dedičstva. Narodil sa v Šamoríne, jeho otec bol obuvníckym majstrom. Základné vzdelanie získal v rodnom meste, následne bol žiakom Obchodnej akadémie v Bratislave, potom pracoval ako úradník na bratislavskej
radnici. Študoval na Alžbetinej univerzite v Bratislave, neskôr si v Pécsi urobil doktorát z práva a vedy o štáte. Jeho prvé básne vyšli v žitnoostrovských médiách, neskôr sa stal populárnym autorom a publikoval na stránkach Prágai Magyar Hírlap, Híradó, Esti Újság, Nap, Magyar Hírlap a Somorja és Vidéke. Vydal zbierky Rohan az élet (s kresbami Istvána Tallósa Prohászku), Kacagj, bajazzo, Hozsánna néked.
Antal Khin, pedagóg, etnograf, historik, zakladateľ Žitnoostrovského múzea
(1884 – 1973)
Milovník Žitného ostrova, ktorého od detstva opantala bohatosť podunajskej kultúry. Z oddanosti tomuto regiónu založil v Šamoríne Žitnoostrovské múzeum, ktoré až do roku 1940 viedol. Múzeum dodnes verne uchováva historické hodnoty a kultúrne tradície nášho rodiska. Narodil sa vo Vojke nad Dunajom, základné vzdelanie získal v Šamoríne. Navštevoval Pedagogický ústav v Modre, pedagogický diplom získal na Univerzite Pétera Pázmánya v Budapešti. Skúmal tradície nomádskeho pastierstva na Žitnom ostrove, dunajského rybolovu, šamorínskych cechov a ľudových zvykov. Vďaka nemu máme k dispozícii hodnoverné opisy fašiangového sprievodu v Mliečne, ako aj rybárstva, ktoré bolo v minulosti obživou obyvateľov Šamorína a Žitného ostrova. Zanechal nám mnoho štúdií, ako odborník bol často hosťom maďarského vysielania bratislavského rozhlasu.
István Tallós-Prohászka, maliar, ilustrátor
(1896 – 1974)
Medzinárodne uznávaný maliar a ilustrátor. V jeho dielach ožili povesti žitnoostrovského „ostrova víl“. Vo svojich kresbách a maľbách sa sústredil na osud Maďarov, často vychádzal zo žitnoostrovských ľudových povier. Narodil sa v Šamoríne, jeho výtvarný talent sa prejavil už v ranom detstve. Po získaní základného vzdelania sa stal pisárom katastrálneho úradu v Malackách. V rokoch 1920 – 1924 študoval na Umeleckej priemyslovke v Budapešti, kde ho učili Béla Sándor a Jenő Haranghy. Niekoľko mesiacov študoval aj v Berlíne. Svoju prvú výstavu mal v Šamoríne, v roku 1925, vo svojom ateliéri vystavoval spolu so svojou manželkou Máriou Lauer, ktorá sa venovala umeleckým remeslám. V roku 1947 sa presťahoval do Maďarska, vo výtvarnej činnosti pokračoval v Mosonmagyaróvári. Jeho najznámejšie maľby sú:
Hlad Zeme, Gajdoš, Zberači zemiakov, Postihnutá rodina, Bosoráctvo, Šamorín v hmle, Rozpadajúca sa hmla, Zátišie v hmle a Nosenie ľadu –posledné dve sa nachádzajú v pražskej Modernej galérii.
Lajos Csiba, ornitológ, etnograf
(1901 – 1966)
Zanietený bádateľ vtáčej populácie na Žitnom ostrove a hornom Szigetköze. Vo svojom diele predstavil 141 pôvodných druhov vtáctva. Bol kronikárom ľudových tradícií, spracoval historické korene a dosah žitnoostrovských povier, rozprávok, anekdot, ľudových zvykov, porekadiel. Zbieral aj šamorínske gazdovské regule. Narodil sa v mliečňanskej statkárskej rodine. Meštianku absolvoval v Šamoríne, učil sa na Poľnohospodárskej akadémii v Magyaróvári. Štyridsaťpäť rokov bádal život vtáctva v Mliečne, ako aj v okolí Tejfaluszigetu, Dunakiliti a Rajky. Jeho zbierka sa dnes nachádza v Ornitologickom ústave v Budapešti. Známy je jeho denník – Žitnoostrovský poľovnícky denník –, ktorý je dielom jemnocitného človeka a dodnes dokáže osloviť milovníkov prírody.
Károly Kunszt, pedagóg, preparátor, ornitológ
(1859 – 1938)
Európsky uznávaný ornitológ, vášnivý poľovník a zberateľ. Keď v roku 1893 vzniklo Maďarské ornitologické centrum, patril ako vedec zo Šamorína medzi prvých ornitológov. Za zanietené a presné pozorovanie vtáctva, ako aj za vedeckú literárnu činnosť ho 21. marca 1896 minister náboženstva a školstva Gyula Wlassics vymenoval za korešpondenta Maďarského ornitologického centra. Károly Kunszt mal v tom čase za sebou už bohaté preparátorské skúsenosti, jeho diela nájdeme v popredných medzinárodných inštitúciách, okrem iného aj v Slovenskom národnom múzeu. Okrem toho pôsobil v šamorínskej evanjelickej elementárnej škole ako učiteľ a kantor. Kultúrny život Šamorína obohatil naštudovaním divadelných hier a založením spevokolu.
Ladislav Pokstaller, učiteľ, zbormajster
(1934 – 2000)
Určujúca osobnosť šamorínskeho hudobného a kultúrneho života. Základné vzdelanie získal v Šamoríne, následne absolvoval strednú zdravotnú školu, odbor zubný technik. V rokoch 1962 – 1968 študoval na Konzervatóriu v Bratislave odbor trúbka. V rokoch 1968 – 1993 vyučoval na Základnej umeleckej škole v Šamoríne. Od roku 1952 desať rokov viedol miestnu hasičskú dychovú hudbu a iné poloprofesionálne kapely. Od roku 1972 bol zbormajstrom zmiešaného spevokolu Híd. Spevácky zbor v publikácii, ktorá vyšla pri príležitosti 40. výročia jeho založenia, spomína na svojho bývalého zbormajstra takto: „László Pokstaller má nehynúce zásluhy na odbornom raste zmiešaného spevokolu Híd, z ktorého sa stal úspešný spevácky zbor. V náročnej práci mu pomáhala odborná erudícia, trpezlivosť a výdrž. Milovníkov spevu viedol k čoraz uvedomelejšiemu a školenejšiemu spevu.“
Mária Ürge, učiteľka, osvetárka
(1952 – 1991)
Zakladajúca členka kapely folklórneho súboru Csalló, vedúca zmiešaného spevokolu Híd a detského folklórneho súboru Csali. Výrazne sa zaslúžila o zachovanie a rozvoj ľudového umenia v Šamoríne. Členka vedenia šamorínskej organizácie Csemadoku a Etnografickej spoločnosti Ústredného výboru Csemadoku. Základnú školu a gymnázium absolvovala v Šamoríne, pedagogický diplom získal v Nitre. Až do svojej predčasnej smrti učila v Základnej škole v Lehniciach. S jej menom sa spájajú úspešné etnografické zbierky a zbierky ľudovej hudby na Žitnom ostrove, v Sedmohradsku, Gemeri a okolí Nitry. Je spoluautorkou mnohých učebníc hudobnej výchovy. Mária Ürge – Hugi so zanietením, ktoré zdedila po rodičoch, obetavo pracovala za uchovanie a rozvoj šamorínskych tradícií.
Helena Hudeková, učiteľka hudby, riaditeľka školy
(1931 – 2010)
Od roku 1959 viedla hudobnú školu, o ktorej založenie sa zaslúžila. Do Šamorína sa prisťahovala v roku 1958, zmapovala záujem rodičov a začala pracovať na otvorení hudobnej školy. V prvom roku mala škola 70 žiakov. V roku 1960 mohla škola vďaka možnostiam, ktoré jej ponúkali priestory na Hlavnej ulici, rozšíriť svoju výučbu o ďalšie hudobné nástroje, a bol otvorený aj výtvarný odbor. Vďaka jej úsiliu bola v roku 1984 vybudovaná základná umelecká škola, ktorá je na Slovensku dodnes jedinou umeleckou školou postavenou na tento účel, pričom v nej dnes pracuje aj tanečný odbor. Dobré meno mesta šírila aj budovaním mnohostranných medzinárodných kontaktov, vďaka čomu je v Šamoríne dodnes kvalitný hudobný život.
Pavel Skriba, pedagóg, výtvarný umelec
(1932 – 2004)
Popredný miestny krajinkár, ktorý najčastejšie maľoval Dunaj a jeho ramená, drobné domčeky v Čilistove, ruiny starého vodného mlyna, Hrušov a jeho okolie či bývalý prístav. Jeho umelecké sklony sa prejavili už v detstve. Po absolvovaní meštianky sa vzdelával v Maďarskom pedagogickom gymnáziu v Bratislave. Maturitné skúšky zložil v roku 1953 v Komárne, pedagogický diplom získal v roku 1959 na bratislavskej Vysokej pedagogickej škole. Od roku 1959 vyučoval na maďarskom gymnáziu v Šamoríne, neskôr sa stal pedagógom Základnej umeleckej školy Štefana Németha-Šamorínskeho. Počas jeho učiteľského pôsobenia sa prehĺbil jeho záujem o maľbu, jeho vzorom bol István Tallós-Prohászka. V roku 2003 mu mesto Šamorín ako výraz uznania usporiadalo výstavu celoživotného diela, vďaka ktorej sa jeho maľby dostali do mnohých šamorínskych domácností.
Abraham Jakob Koppel Singer
(1888 – 1944)
Posledný rabín šamorínskej židovskej náboženskej obce. Do Šamorína sa prisťahoval s celou rodinou v lete roku 1926. Abraham Jakob študoval na preslávenej bratislavskej ješive (vysoká rabínska škola), ktorej dal významné meno ešte chýrnejší Chatam Sófer/Moše Schreiber(1762-1839) a bol vzdelávaný jeho potomkami. Toto štúdium ukončil v r.1913. Bol na tejto škole istý čas aj Roš ha ješiva, hlavou ješivy. Najprv pôsobil v Kežmarku, v lete roku 1926 sa spolu so svojou rodinou presťahoval na svoje nové no i posledné pôsobisko do Šamorína. Komunita tu mala novú synagógu z r.1912 aj Štátnu židovskú ľudovú (päťtriednu) školu. Bol tu čulý náboženský a spolkový život Rabín Singer bol známy tým, že bol bibliofil. Založil tu hodnotnú knižnicu, ktorej knihy boli počas vojny nedôstojne zničené. Na jar 1944 začali deportácie a neobišli ani rabína Singera. Zomrel vo veku 56 rokov v koncentračnom tábore v Osvienčime.
Štefan Németh-Šamorínsky, hudobný skladateľ, pedagóg hudby, organista
(1896 – 1975)
Narodil sa v Šamoríne. Základnú vzdelanie získal v rodnom meste. V stredoškolských štúdiách pokračoval v Bratislave na Gymnázium pri klariskom kláštore a súčasne na Mestskej hudobnej škole hru na klavír a husle. Študoval na Vysokej hudobnej škole v Budapešti, kde jeho učiteľmi boli okrem iných aj Béla Bartók a Dezsö Antalffy-Zsiross. V roku 1915 prerušil štúdiá (odvedený ako dôstojník ašpirant na front), po návrate z vojny pokračoval v štúdiu na Vysokej hudobnej škole v Budapešti. V roku 1921 absolvoval štúdiá hry na klavíri a organe (Aladár Zalánffi) a štúdium kompozície (Leo Weiner). Ukončil Majstrovskú školu vo Viedni (klavír – Franz Schmidt, organ – Franz Schütz) a získal diplom profesora na Vysokej hudobnej škole v Budapešti. Bol zakladateľom a vedúcim Spevokolu Bélu Bartóka v Bratislave. Bol súčasťou maďarského hudobného života na Slovensku. Počas svojho života skomponoval viac ako sto cirkevných, vokálnych ako aj sólových skladieb. V rokoch 1921 až 1953 bol organistom Dómu sv. Martina a súčasne pedagóg na Mestskej hudobnej škole v Bratislave. Od 1949 bol pedagógom klavírnej hry a komornej hudby na VŠMU. Od roku 1996 nesie jeho meno Základná umelecká škola v Šamoríne. Na stene budovy sa nachádza aj jeho busta.
Milan Rastislav Štefánik, hvezdár, generál, politik
(1880 – 1919)
Narodil sa v Košariskách v rodine evanjelického farára. Základné vzdelanie získal v rodnej obci, v maďarčine sa zdokonalil v Šamoríne. Neskôr študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave a v Šoproni. Po maturite na lýceu v Sarvaši v r. 1898 odišiel do Prahy študovať stavebné inžinierstvo na České vysoké učení technické. Po dvoch rokoch prechádza na Filozofickú fakultu UK a venuje sa štúdiu matematiky a hvezdárstva. Okrem odborných astronomických prednášok ho zaujali aj prednášky prof. T. G. Masaryka z filozofie, čím sa tvorili základy ich budúcej politickej spolupráce. Štúdiá v Prahe skončil v roku 1904, keď bol promovaný za doktora filozofie. Po štúdiách odišiel do Paríža. Bol priekopníkom v metódach na výskum Slnka. Pozorovania robil na Mont Blancu, v Španielsku, Turkestane, Brazílii a v Tichomorí. Za vedecké práce získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti, Janssenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied. Za vedecké a diplomatické úspechy dostal od Francúzskej vlády Rád rytiera Čestnej légie. Roky 1915 – 1919 predstavujú obdobie jeho úspešnej a intenzívnej diplomatickej a vojenskej činnosti. Ako francúzsky občan sa v r. 1915 dobrovoľne prihlásil k letectvu. Poznal sa s T. G. Masarykom a Eduardom Benešom, s ktorými vo februári roku 1916 v Paríži založili Národnú radu československú. V roku 1919 pri jeho návrate z Talianska sa jeho lietadlo zrútilo pri bratislavskom letisku. Na jeho počesť bol postavený pamätník na Bradle. V Šamoríne jeho meno nesie mieste Gymnázium a 4. mája 1990 bol na jeho počesť postavený pamätník pred evanjelickým farským úradom.
Zsigmond Zalabai, kritik, literárny historik, redaktor, vysokoškolský pedagóg
(1948 – 2003)
Maturoval v roku 1966 v Šahách, diplom profesora anglického a maďarského jazyka získal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v roku 1972, kde získal aj kandidatúru v roku 1988. Od roku 1995 bol doktorom Maďarskej akadémie vied. V rokoch 1972 – 1975 bol šéfredaktorom časopisu Irodalmi Szemle, v rokoch 1975 – 1989 vedúcim oddelenia pôvodnej literatúry Vydavateľstva Madách a od roku 1988 zástupcom šéfredaktora. V roku 1988 sa stal odborným asistentom, neskôr docentom Katedry maďarského jazyka a literatúry na Univerzite Komenského, v rokoch 1990–1992 je vedúcim katedry. Stal sa najvýraznejším kritikom generácie spisovateľov, ktorá začínala v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Zaoberal sa aj teóriou literatúry, štylistikou a lokálnou históriou, redigoval viac literárnych, publicistických antológií, výberov. Bol iniciátorom edície Új Mindenes Gyűjtemény (Nová zbierka všeličoho) Zostavil viac publikácií o Albertovi Molnárovi Szenczim, „čítanku“ z básní maďarských autorov viažucich sa k Čechám pod názvom Verses magyar Bohémia (Maďarská básnická Bohémia). Bol spoluzakladateľom šamorínskeho archívu Bibliotheca Hungarica. Z úcty k jeho celoživotnému dielu nesie jeho meno mestská knižnica v Šamoríne.
Lajos Presinszky, spisovateľ, miestny historik, učiteľ, vedúci vlastivedného domu v Šamoríne, spoluzakladateľ šamorínskeho archívu Bibliotheca Hungarica)
(1939 – 2010)
Narodil sa vo Veľkom Cetíne, maturoval v Štúrove v roku 1957 a v roku 1960 získal vyskoškolský diplom na maďarskej katedre Vysokej školy pedagogickej v odbore učiteľstvo zemepis – dejepis. Vyučoval najprv vo Veľkom Cetíne, neskôr v Lehniciach a v Rohovciach, kde bol súčasne aj riaditeľom školy. V rokoch 1967-1984 pracoval v Komunistickej strane Slovenska v dunajskostredskom okresnom výbore. Od roku 1988 bol vedúcim vlastivedného domu v Šamoríne. Bol jedným z organizátorov miestnej základnej organizácie Csemadoku. Zaoberal sa predovšetkým miestnou históriou a sedliackymi ľudovými tradíciami. K jeho menu sa viažu početné kroniky a spracoval históriu mnohých obcí Žitného ostrova.
Jozef Czucz st., zakladateľ Šamorínskej pekárenskej dynastie, majster pekár a cukrár
(1909 – 1995)
Zakladateľ Šamorínskej pekárenskej dynastie, majster pekár a cukrár. Narodil sa vo Vydranoch v roľníckej rodine. V 20-tych rokoch sa jeho rodičia so štyrmi deťmi
presťahovali do Šamorína. Chceli podniknúť niečo nezvyčajné – postaviť kino! Miestny architekt ich ale škaredo oklamal, prišli o všetko. V tomto chudobnom prostredí vyrastal malý Jozef, ktorý sa v štrnástich rokoch začal učiť remeslo najprv v Bratislave, neskôr vo Viedni. Od začiatku sa učil dve náročné remeslá: pekárstvo a cukrárstvo. Napriek svojmu mladému veku bojoval so železnou vôľou, učil sa a venoval sa aj športu. Najprv boxoval, neskôr sa zúčastňoval cyklistických pretekov. Preteky „Wandervogel“ cez Rakúsko a Slovensko viackrát vyhral. Po získaní výučného listu chcel pôsobiť v Šamoríne. V roku 1933 sa mu podarilo otvoriť svoju prvú
malú pekáreň s predajňou. Následne až 7-krát bol nútený premiestniť sa a začať od nuly. Pevnou vôľou začínal znova a znova. Nedovolil, aby ho konkurencia dostala na kolená. Podarilo sa mu prevádzkovať malú, dobre fungujúcu pekáreň v srdci mesta (Czucz roh, na mieste dnešného Domu služieb). Neskôr mal predajňu aj v Bratislave. Dovŕšeniu jeho úspešnej cesty zabránili veľké spoločenské zmeny. Síce v roku 1948 počas prvého veľkého znárodnenia ešte nie, ale v roku 1951 mu už zobrali všetko. Nasledujúce desaťročia prežil ako odvrhnutý spoločnosťou, dali mu pocítiť, že bol „vykorisťovateľom“. Vďaka silnému charakteru pokorou pokračuje prácu vo svojom remesle, teraz už v štátnej pekárni, veď má uživiť šesťčlennú rodinu. Po takmer štyridsiatich rokoch znovu mohol stáť na pôde pekárenskej dielne v pekárni ktorú kúpili jeho synovia. Napriek svojmu vysokému veku s nadšením a láskou radil svojím nasledovníkom až do smrti v roku 1995.
Jozef Czucz ml., Rodák zo Šamorína, inžinier, majster pekár.
(1950 – 2003)
Rodák zo Šamorína, inžinier, majster pekár. Svoje detstvo a mladosť prežil v Šamoríne, kde navštevoval základnú školu s vyučovacím jazykom maďarským a zmaturoval v maďarskom gymnáziu. Potom pokračoval v štúdiu na Technickej univerzite v Bratislave, kde získal diplom elektroinžiniera. Osud ho odvial do stredných Čiech, kde sa v roku 1976 oženil. Pracoval ako inžinier v Neratoviciach až do nežnej revolúcie (1989). Vtedy v jeho živote nastal veľký obrat, vrátil sa totiž spolu s rodinou do Šamorína. Nakoľko jeho otec vlastnil až do znárodnenia pekáreň, rozhodli sa s bratom Štefanom vydražiť miestnu pekáreň. Hoci zákerná choroba už načala jeho zdravie, sústavne sa vzdelával, a podarilo sa mu prinavrátiť česť pekárenskému remeslu tým, že znovu oživil ustanovizeň „Cechu pekárov“. Majstrovský kurz absolvoval medzi prvými a titul „Majster pekár“ získal v roku 1998. Jeho výučný list mal číslo 1. Na rozličných kurzoch sa ďalej vzdelával. Stal sa prvým slovenským členom RICHEMONT-CLUBU, ktorý má stáročia dlhú tradíciu, a neskoršie jeho prezidentom. V 1999 práve on pripravil slovenskú skupinu na parížske majstrovstvá sveta majstrov pekárov, kde ako nováčikovia získali siedme miesto. Jeho pozoruhodná vlastnosť bola nápomocnosť a dobročinnosť. Pravidelne podporoval šamorínske školy, materské školy, domov dôchodcov a detský domov a v pravom slova zmysle poskytoval potravu tým, ktorí to potrebovali. Zúčastňoval sa na spoločenskom živote Šamorína. Dôkazom toho sú skutočnosti, že bol spoluzakladateľom Občianskeho združenia pre Šamorín, ale aj gastronomických slávností pod názvom „Tajomstvá pecí“ v Dobrohošti. Jeho rozmanité aktivity prerušila predčasná smrť v 2003.
Juraj Bándy, evanjelický farár
(1907 – 1995)
Narodil sa 8. augusta 1907 v Leviciach. Teologické štúdiá absolvoval v Bratislave a v Paríži. Po kňazskej vysviacke pôsobil ako kaplán v Lučenci a ako zborový farár v Padarovciach a na Hrušove. V rokoch 1942 – 1943 bol ako poľný kurát pri Donskom oblúku. Od roku 1956 do roku 1977 bol farárom Evanjelického cirkevného zboru v Šamoríne. Počas jeho tunajšieho pôsobenia bol obnovený kostol zvonka i z vnútra a zrekonštruovaný aj organ, ktorý je kultúrnou pamiatkou. Vo všetkých trochcirkevných zboroch, v ktorých slúžil, zostal v pamäti veriacich ako vynikajúci kazateľ a znalec cirkevnej hudby. V šamorínskom cirkevnom zboru slúžil s rovnakou láskou aj slovenským aj maďarským veriacim. Po odchode do dôchodku súžil svojmu milovanému cirkevnému Usnul 29. októbra 1995 a odpočíva na šamorínskom cintoríne pri svojej milovanej manželke Margite rod. Simonovej, s ktorou žil 47 rokov v šťastnom manželstve.
Zsigmond Csukás, duchovný kalvínskej cirkvi, dekan
(1918 – 2004)
Od roku 1947 do roku 1996 bol duchovným šamorínskej reformovanej cirkvi. Inicioval vnútornú rekonštrukciu budovy reformovaného kostola, ktorý je najvzácnejšou historickou pamiatkou v Šamoríne, čím prispel k zachovaniu nevyčísliteľnej umeleckej hodnoty, ktorým obohatil naše kultúrne dedičstvo. Narodil sa v Komárne. Štúdium teológie absolvoval v Lučenci. V roku 1946 bol v Pápe (Maďarsko) vysvätený za kňaza. Po II. svetovej vojne v roku 1948 ho po voľbe reformovaný cirkevný
zbor pozval do Šamorína. V tomto bezvýchodiskovom období začala výstavba novej farnosti a budovanie cirkevného zboru. Spojil všetky reformované rodiny 23 obcí patriacich pod šamorínsky reformovaný farský úrad. Vďaka svojej vytrvalej práci dosiahol, aby sa v roku 1951 začali reštaurátorské práce na budove reformovaného kostola, ktoré trvali až do roku 1992. Zastával post dekana bratislavskej Reformovanej kresťanskej cirkvi. Po odchode do zaslúženého dôchodku zostal členom cirkevného zboru a presbytéria až do svojej smrti v roku 2004. V roku 2006 cirkevný zbor svojmu verenému duchovnému odhalil pamätnú tabuľu.
Jusuf Abazovic, zmrzlinár, cukrár
(1922 – 1987)
Narodil sa v Tetove, Macedónií. V roku 1938 za prácou sa presťahoval do Brna, kde za neľudských podmienok strávil dva roky života, tu zažil aj začiatok protektorátu. V roku 1940 sa presťahoval do Bánoviec nad Bebravou , následne do Pezinka, kde sa vyučil za cukrára a v roku 1944 zložil tovarišské skúšky. Po dvoch rokoch otvára svoju prvú cukráreň na Drevenej ulici v Bratislave. 29.mája 1947 po získaní živnostenského listu začína s výrobou zmrzliny v Šamoríne, v časti Mestský majer – Majrok, neskôr pri bývalej meštianskej škole a nakoniec na Pomlejskej ulici. Od tej doby až po svoju smrť sa venoval výrobe a predaju zmrzliny. V Šamoríne založil tradíciu výroby a predaja zmrzliny, ktorá pokračuje jeho následníkmi bez prerušenia už 67 rokov až dodnes. Poctivou prácou dosiahol, že dodnes sa robí zmrzlina podľa jeho receptúry a ľudia ju volajú šamorínska zmrzlina. Bol mimoriadne pracovitý ,skromný, veselej povahy, preto sa tešil veľkej priazni svojho okolia. Napriek tomu že od jeho smrti uplynulo už 27 rokov stále ho zákazníci, šamorínčania spomínajú a rozprávajú historky, ktoré s ním zažili. Väčšia časť jeho života bola spätá so Šamorínom a Šamorín ho prijal za svojho. Našiel tu svoj domov, tu má aj svoj hrob, na ktorom mu veľa pamätníkov dodnes zapaľuje sviečku.
Dobrovoľný hasičský zbor v Šamoríne.
” Ľuďom pomoc – Bohu sláva “
V rokoch okolo 1860 na území Uhorska gróf Ödön Széchényi začal organizovať hnutie v záujme požiarnej ochrany obyvateľstva. V roku 1865 vyhorelo v Šamoríne 208 budov. Rozrastajúce sa hnutie budovania požiarnej ochrany a požiarne udalosti v meste vyvolali potrebu, aby mestské zastupiteľstvo aj v Šamoríne vytvorilo požiarnický oddiel. Po vzniku Krajanského spolku požiarnikov v roku 1870 založili v roku 1873 aj Šamorínsky dobrovoľný požiarnický oddiel. Dobrovoľný hasičský zbor je najstarším občianskym združením pôsobiacim na území mesta. Význam zboru sa počas uplynulých takmer 150 rokov neustále zvyšoval. Zmodernizovalo sa technické vybavenie a prehĺbili sa priateľské vzťahy s domácimi aj zahraničnými partnerskými organizáciami. Pôvodné poslanie zboru bolo rozšírené , popri požiarnej ochrane sa v súčasnoti zameriava aj na zachovávanie tradícií a na výchovu mládeže. Dobrovoľný hasičský zbor sa svojou činosťou aktívne zapája do spoločenského života mesta. Súbor dychovej hudby, ktorej korene siahajú tiež do 19. storočia dôstojne reprezentuje naše mesto a tým prispieva k jeho dobrému menu doma i v zahraničí. Motto dobrovoľného hasičského zboru : Toho času sme zaznamenali na našu zástavu dvojitý cieľ: zničujúci požiar uhasiť a oheň nadšenia živiť.
Lajos Husvéth, učiteľ
(1913 – 2000)
Pedagogické vzdelanie získal na Magyarskej štátnej vysokej škole. Svoju pedagogickú kariéru začal v Bratislave v Csákyho škole, neskôr vypomáhal vo viacerých školách. Po vojne učil na základnej škole vo Veľkej Pake a neskôr sa stal riaditeľom školy v Maslovciach. Od roku 1960 učil na základnej školy v Šamoríne. Bol výnimočnou pedagogickou osobnosťou – Pánom učiteľom.Vo svojich výchovných zásadách bol prísny a dôsledný. Bol posledným z generácie vidieckych učiteľov. To znamenalo, že nebol len učiteľom detí, ale zároveň aj ich rodičov. Jeho bývalí žiaci s láskou spomínajú na pána učiteľa. Vo svojej knihe, ktorú možno považovať za životopisnú, rozpráva o svojich skúsenostiach, príhodách zo svojej pedagogickej praxe a oživuje spomienky z čias vojny.
Ferdinand Kranzinger, fotograf
(1876 -1966 )
Bol významným šamorínskym fotografom, kníhtlačiarom a výrobcom prvých šamorínskych pohľadníc.
Býval na Radničnej (dnes Hlavnej) ulici. Svoju tlačiareň mal zriadenú v starobylom meštianskom dome s visutým arkierom, o ktorom sa tradovalo, že v ňom býval kráľ Matej a pravdepodobne aj Vladislav II. Jagelovský.
Vďaka nemu sa zachovala séria pohľadníc, na ktorých sa mu podarilo zachytiť každodenný život v šamorínskom zajateckom tábore. Prvé pohľadnice boli viac záberové, secesné, najstaršia pochádza z roku 1898. Pohľadnice, ktoré vypovedali o neľahkých životných podmienkach zajatcov v tábore, nariadil šamorínsky okresný súd 18. januára 1915 stiahnuť z obehu.
Na jar 1944, pred deportáciou Židov, vyhotovil každému portrétnu fotografiu, ktoré uložil na sklené negatívy (je možné, že sa dodnes zachovali).
Károly Tóth, zakladateľ Fórum Inštitútu
(1959 – 2016)
Károly Tóth sa narodil v roku 1959 v Dlhej nad Váhom. Diplom pedagóga získal v roku 1983 na Univerzite Komenského v Bratislave, na odbore dejepis – maďarský jazyk a literatúra. Už ako študent sa zapojil do verejného života maďarskej komunity na Slovensku.
Po ukončení štúdia sa stal redaktorom knižného vydavateľstva Madách, kde sa zoznámil s najvýznamnejšími predstaviteľmi vtedajšieho literárneho života. Zapojil sa aj do amatérskeho divadelného hnutia, venoval sa organizovaniu klubových aktivít v Šali a v Bratislave, bol členom literárneho zoskupenia mládeže Iródia a zakladajúcim členom Maďarského P.E.N. Clubu v Bratislave.
Už ako študent sa angažoval v činnosti Výboru pre právnu ochranu maďarskej menšiny v Československu. Bol jedným z iniciátorov dokumentu „Memorandum Maďarov na Slovensku 1988“.
V roku 1989 bol jedným zo zakladateľov Maďarskej nezávislej iniciatívy. Ako predseda MNI a následne predseda a riaditeľ Maďarskej občianskej strany pretransformovanej z MNI hral nezastupiteľnú úlohu pri demokratickej premene maďarského spoločenstva na Slovensku i celej slovenskej spoločnosti.
Károly Tóth v roku 1996 založil Fórum inštitút pre výskum menšín, ktorého bol od začiatku do roku 2014 riaditeľom. Neskôr pôsobil ako predseda predstavenstva inštitútu.
Významne napomáhal inštitucionalizácii vedeckého života a bol jedným z iniciátorov založenia Okrúhleho stola Maďarov na Slovensku, koordinujúceho snahy občianskej spoločnosti maďarskej národnostnej menšiny.
Mons. Alexander Barcsek, rímskokatolícky dekan
(1929 – 2015)
Mons. Alexander Barcsek sa narodil 16.3.1929 v Brútoch, neďaleko Štúrova.
Od detstva pomáhal pri omšiach ako miništrant, čo ovplyvnilo jeho celý život. Navštevoval gymnázium v Komárne a tu sa začal pripravovať na povolanie kňaza. Po gymnáziu sa prihlásil do seminára v Ostrihome a štúdiá ukončil v Bratislave, kde ho 3.8.1952 vysvätili za kňaza.
Kňazské poslanie vykonával v Komárne, Sládkovičove a Leviciach, neskôr v Dunajskej Lužnej a Pribete.
Od roku 1966 až do roku 2009 bol dekanom šamorínskej rímskokatolíckej cirkvi. Po odchode do dôchodku žil až do svojej smrti v Dunajskej Strede.
Na večný odpočinok bol uložený v krypte vo svätyni rímskokatolíckeho kostola Nanebovzatia Panny Márie, kde slúžil dlhých 43 rokov.
Jozef Košťál, riaditeľ žrebčína, chovateľ koní
(1922 – 1984)
V roku 1960 v Šamoríne v obnovených priestoroch bývalých jazdeckých kasární vznikol žrebčín zameraný na chov anglického plnokrvníka. Presťahovali do neho kone zo zaniknutej nitrianskej a hubickej koniarne. Riaditeľom Plemenárskeho podniku Šamorín sa stal rodák z Jatova Jozef Košťál.
Vo funkcii riaditeľa tu pôsobil až do svojej predčasnej smrti. Spolu s kolektívom svojich spolupracovníkov sa zaslúžil o zviditeľnenie Šamorína, či už dostihmi, ako aj známymi parkúrovými pretekmi Dunajský pohár, ktoré sa konali priamo na miestnej dostihovej dráhe.
Vďaka jazdeckému športu a známym plnokrvníkom sa tak stal Šamorín istou legendou vo svete jazdeckého športu. Spomeňme plnokrvné kone, ktoré Šamorín reprezentovali, prípadne tu boli odchované. Kto by v jazdeckom športe nepoznal legendárneho Železníka, štvornásobného víťaza Veľkej pardubickej, či Lancastra – ďalšieho niekoľkonásobného víťaza Veľkej Pardubickej?
Anna Hecht, pedagóg
(1949 – 2017)
Anna Hecht sa narodila v roku 1949 v mestskej časti Mliečno. Maturitné skúšky zložila v Dunajskej Strede, učiteľský diplom a malý doktorát získala v Bratislave a svoje zbormajsterské vzdelanie úspešne ukončila v prvej polovici rokov 1990 v Kecskeméte a v Budapešti. Bola členkou a predsedníčkou Speváckeho zboru maďarských pedagógov na Slovensku Lajosa Vassa, na čele šamorínskeho miešaného zboru Híd stála ako vedúca a zbormajsterka od roku 2000.
Na riadení rodného mesta sa podieľala ako poslankyňa mestského zastupiteľstva cez dva volebné obdobia. Získala viac cien a ocenení, okrem iného si mohla prevziať Csemadok Közművelődési Díj – Ocenenie za osvetovú činnosť a Magyar Művészetért Díj – Ocenenie za rozvoj maďarského umenia. V roku 2016 za spoločensky prospešnú prácu a verejné aktivity jej bolo udelené maďarské štátne vyznamenanie Magyar Arany Érdemkereszt – Zlatý kríž.